(Bratislava 1970, VZ)
Ak stretneš blázna, pozdrav ho v duchu
(Bratislava 1970, VZ)
Stoč kohútikom vodovodu, slzy ukryj pod zásteru.
(Bratislava 1970, VK)
Samota bolí, nenávisť sype soľ.
Pár chlapov v zbroji, senát sa preľakol,
(Tvrdošín 1980, ALW)
Ja mám myseľ temnú.
(Tvrdošín 1980, ALW)
...
(Tvrdošín 1980, ALW)
S túžbou uzrieť ťa, môj Pán
rástla som...
(Tvrdošín 1980, ALW)
...
(Tvrdošín 1980, ALW)
Keď sa pozriem na to všetko, otázku mám:
Prečo si to nechal plávať? Nerozumiem.
Mohol si si naplánovať istejší cieľ.
Mal si zvoliť inú dobu a inú zem.
(Dovalovo 1987, MŠ)
Moje Dies irae, ktoré sme síce v Košiciach nahrali, ale... neviem prečo nevyšlo.
V ten deň sa masky rozpadnú
a lož sa za nič neschová,
keď slová pravdy ostro zaznejú.
V ten deň sa niekto poteší
a niekto riadne zapotí
a niektorí sa strachom zachvejú.
V zmenenom poradí budú stáť.
Podľa nových pravidiel sa bude hrať.
V ten deň sa veľa pozmení.
Aj cesty prudko zmenia smer,
keď svetlo pravdy všetko odhalí.
V ten deň sa všetci spoznajú,
keď hriech sa stane verejným
a rozoznáme, kto bol kedy zlý.
V zmenenom poradí bude stáť.
Podľa nových pravidiel sa bude hrať.
V ten deň sa karty rozdajú.
Boh na stôl tromfy vyloží.
A nejeden sa dobrovoľne vzdá.
Ten deň je ešte pred tebou.
Tak výjdi z ríše svojich snov!
Veď doplatí ten, kto sa nezbadá.
(Dovalovo 1990, MŠ)
Mesto vstáva bol pokus o rockovú operu, z ktorej časti hrala skupina Church Mouses z Kvačian. Z nej sú nasledujúce ukážky textov
Mesto vstáva, rodí sa deň
a tisíc hladných duší.
Koniec spánku... Patrí sa vstať.
Vieme, čo sa sluší.
Prestaň snívať, pozmývaj sen,
vypláchni si uši!
Času málo, čakáme plat.
Poďme! Žiť sa musí.
Daj sa k nám. My poznáme smer.
Celkom dobre tušíš,
že bez šancí je každý, kto len
postáva a čuší.
rec. To je ráno... Nervózny deň!
Keby to šlo zrušiť...
Znova vstávať...
Musí sa, viem,
lebo žiť sa musí.
Nestoj sám. Daj sa k nám!
Máme to, čo máme.
Nestoj sám. Daj sa k nám!
Iné nečakáme.
Cestou kráča tisíc detí -
- tisíc hladných duší...
Do silných slov, ustráchané
srdce v hrudi buší.
Kráča hŕba detí hladných.
Nuda na ne padá.
Nestačí im pivo a chlieb...
Trpí duša mladá.
rec. Majú oči, ale nevidia, majú uši, ale nepočujú.
Prechádzajú ulicami.
Deň za dňom, hodinu za hodinou sa míňa ich čas.
Ale kdesi hlboko sú ich duše, ktoré túžia po naplnení:
adventné duše, ktoré túžia po narodení skutočnej lásky.
Láska, príď, daj sa k nám!
Prázdne srdcia máme.
Láska, príď, daj sa k nám!
Príď a zostaň! Amen.
(L. Matiašovce 1991, MŠ)
Každý deň a každé ráno
rodí sa deň a
v slnečných lúčoch
do krásy narastá.
Mnoho dám a mnoho pánov
sníva svoj sen a
hľadá si kľúč od
brány do šťastia.
Na svoj chrbát - azda chápeš -
pletú si bič, keď
robia si z chrámov
svätyňu vlastnú.
Bezomňa však ani pápež
nezmôže nič. Veď
ja som tou bránou,
aj kľúčom ku šťastiu.
Bezomňa tu môže stáť
len dom, čo nemá základov.
Skús im, skús im, ukázať,
že sa ženú cestou zlou.
Nechápem, prečo práve
mňa ku nim poslať chceš...
Ak vážne so mnou rátaš
tak o mne málo vieš.
Ja vôbec nie som taká
- možno to hlúpo znie -
Ja neviem... obanuješ!
Len to skús. Nevrav "Nie".
Ja viem, čo máš a kto si.
Tak nenechaj sa prosiť a poď.
Si blázonko, ak veríš, že sa to podarí...
Čaká nás iba bolesť, slzičky na tvári...
Som asi ešte malá na túto úlohu.
Pochop ma, že sa bojím...
Povedz im o Bohu
a už sa toho neboj.
Ja stále budem s tebou
a rád.
Bez teba tu môže stáť
iba dom, čo nemá základov.
Ako im to ukázať,
že sa ženú cestou zlou?
Ako baránok pôjdeš medzi vlkov zlých.
(L. Matiašovce 1991, MŠ)
Spievam si pieseň nesmelú
a dýcham trochu tichšie.
Vychádzam von prv, než som vošla dnu,
prv, než som došla bližšie.
Vonku kvitnú sladké lipy - vtáčí dom.
Ja tu skúšam smútok vypiť...
Hádam, kým som.
Spievam si pieseň o sile,
ktorá sa v hrobe tratí
(ako na jeseň motýle).
Za šťastie šťastím platím.
Vonku kvitnú sladké lipy - vtáčí dom.
Ja tu skúšam smútok vypiť...
Hádam, kým som.
Spievam si pieseň o kráse
- opadá s lístím stromov,
keď pokazí sa počasie
a naľaká sa hromov.
Vonku kvitnú sladké lipy - vtáčí dom.
Ja tu skúšam smútok vypiť...
Hádam, kým som.
Som ako starý kostolník,
čo nemá zvonov, nemá sviec...
Som ako starý dromedár,
ktorý nikoho nevozieva.
Som tá, o ktorú nedbá nik,
keď k tomu príde nakoniec.
Som ako neprijatý dar,
čo nestál mnoho. Preto spievam,
spievam si pieseň o láske,
pažravej ako šakal.
Vezme a nechá na hradskej.
Potom si drobné ráta.
Neotvorí zatvorenú vtáčiu skrýš.
Taký život nemá cenu...
...smútok a kríž.
Aj keď zomrie kostolník,
kostol môže hrdo stáť.
Nemusíš sa vôbec báť
o dom vtáčí.
Aj keď tomu neveríš,
Otec ťa má stále rád.
Má ťa rád.
(L. Matiašovce 1991-95, MŠ)
(úryvok)
dievča 1: Vraví, celý svet
vraví, že ho niet,
Vraj sú to len rozprávky a básne
pre staré tetky.
Vraj sú to len bludy
pre nábožných ľudí.
Ja mám rada iba veci jasné.
Nemám rada zmätky.
dievča 2: Na tomto svete
tak to už chodí:
Stojatá voda
zapácha často.
Len živá vetev
prináša plody.
Len ten, kto má
môže dať na stôl.
Vraví, celý svet
vraví, že ho niet.
On len mlčí. Ako vtedy - malý -
v betlehemskej noci.
dievča 1: Dá sa vôbec nájsť?
dievča 2: Dá. Veď žije v nás.
Nájdu ho pastieri i králi,
slabí i mocní.
Denne sa rodí
na čistom stole,
na bielom plátne,
v chlebe a vo víne,
uprostred ľudí a
vo svojom slove.
Je v nás, keď váhame,
je v nás, keď veríme.
(L. Matiašovce 1991-95, MŠ)
S nádejou, že šťastie dá sa nájsť
a s dôverou, že na mňa čaká,
núkam tvojim dlaniam svoju dlaň
a robím prvý krok. Som taká.
Viem, že dnes sa vôbec nenosí
to, čo nemá silný zvuk.
Slepcom stačí kráľ bez očí.
Svetlo uniká z ich bezmocných rúk.
S nádejou, že šťastie dá sa nájsť
a s dôverou, že na mňa čaká,
kráčam cestou, ktorou kráčal Pán,
aj keď je často všelijaká.
Doráňam sa na nej - to je fakt.
Potkýňam sa v hŕbe skál,
inokedy lietam ako vták,
akoby sa vánok s páperím hral.
S nádejou, že šťastie dá sa nájsť
a s dôverou, že na mňa čaká,
núkam tvojim dlaniam svoju dlaň
a robím prvý krok. Som taká.
Nezostanem stáť, ak nepôjdeš,
nemá zmysel strácať čas.
Nútiť ťa by bolo nevhodné.
Ty to musíš vedieť: Nemáš, či máš.
S nádejou, že šťastie dá sa nájsť
a s dôverou, že na nás čaká,
núkam tvojim dlaniam svoju dlaň.
Tak urob krok a prestaň plakať.
(L. Matiašovce 1991-95, MŠ)
Kopa, kopa zla
tvoju myseľ dlávi.
Usádza sa v nej
ako čierna káva.
Nebezpečná hra
nalomenej trávy;
človek v tejto hre
nikdy nevyhráva.
Pane, Pane, zmiluj sa.
Kopa, kopa slov
v tvojich ústach rástla.
Sypali sa z nich
ako z mlyna múka.
Hudba, hry a show,
ale v duši máš plač
- údel dospelých.
V srdci vietor fúka.
Kriste, Kriste, zmiluj sa.
Kopa, kopa dní
z tvojich rúk sa stráca.
Pršia ako dážď,
strácajú sa v diali.
Nuda, šport a hry,
celodenná práca...
Koľko toho máš?
Oheň všetko spáli.
Pane, Pane, zmiluj sa.
Kopa, kopa nôh
do staroby kráča...
Osemdesiat zím
nie je žiadna sláva.
Potom pozve Boh.
Pozrie sa a zráta,
koľko toho máš,
čo si zanedbával.
Kriste, Pane, zmiluj sa!
(L. Matiašovce 1991, MŠ)
Chlieb a víno,
plody zeme, zdravia, požehnania, námahy a krásnych dní,
Chlieb a víno
dal si, Pane, Bože, svojim deťom, aby mohli rásť.
Chlieb a víno.
Tieto dary teraz dáme na stôl ako pokrm slávnostný.
Chlieb a víno,
aby živý Ježiš navždy mohol zostať v nás.
Márne sa snažíš mať.
Prastará pravda platí:
Len to, čo Bohu dáme, požehná a vráti.
Už je to tu! Už je tomu tak.
Podaj mi ruku. Nezmeškajme vlak.
Veď ísť môžeme iba s láskou.
Chlieb a víno,...
Skús sa mu celý dať.
Získavá ten, kto tratí.
Ježiš - všetko, čo mu dáme - premení a vráti.
Už je to tu! Už je tomu tak.
Podaj mi ruku. Nezmeškajme vlak.
Veď ísť môžeme iba s láskou.
(L. Matiašovce 1991-95, MŠ)
Priatelia, čas sa kráti!
Omša sa nekončí!
Každý sa domov vráti.
Omša sa nekončí!
Nebolo toho málo.
Omša sa nekončí!
Azda to za to stálo.
Omša sa nekončí!
Míňajú sa nám noty,
Omša sa nekončí!
na sviečkach zhasli knôty,
Omša sa nekončí!
na stoloch vädnú kvety,
Omša sa nekončí!
no večné svetlo svieti.
Omša stále začína...
rap: Keď sa ozve starý zvon, dostavte sa presne.
Spievajte mu žalmy, hymny, spievajte mu piesne.
Odíde biskup, kňazi,
Omša sa neskončí!
doznejú zvuky zvoncov.
Omša sa neskončí!
Kto si to nepokazí,
Omša sa neskončí!
zostane stále s Otcom.
Omša sa neskončí!
Tak poďme v mene Božom,
Omša sa neskončí!
bratia a Božie deti.
Omša sa neskončí!
Nedajme Bohu košom;
Omša sa neskončí!
veď iba On je Svätý.
rap: Jemu patrí celá zem i všetko, čo je na nej,
jemu patrí to, čo bolo, aj to, čo sa stane.
On je Pánom, On je Kráľom až na veky. Amen.
(L. Matiašovce 1991-95, MŠ)
Skladbu som napísal pred skončením výstavby Kostola svätých Cyrila a Metoda v Liptovskej Sielnici. Dúfal som, že ju zahráme na privítanie biskupa - nebolo s kým.
Chlieb a soľ! Cesta, ktorá je konečne skončená.
Chlieb a soľ! Ruky čisté a zodraté kolená.
Chlieb a soľ! Pery suché a zbavené prázdnych slov.
Chlieb a soľ! Tak sme oddávna čakali pútnikov.
Dlho sme prestierali tento stôl.
Stál na ňom dennodenne kríž.
Niekto len stál, niekto pomohol...
Ako sme to zvládli, uvidíš.
Chlieb a soľ! Cesta, ktorá je konečne skončená...
Pred časom nikto by sa nenazdal,
že oceľ zmäkne ako chlieb.
Železná opona sa rozpadla.
Zničil ju príval modlitieb.
Deti Tatier - spolu s Matkou - mnohokrát
zdieľali jej materinský bôľ.
Ovečky bez pastvín mali hlad.
Chlieb nad zlato, Živý Chlieb nad soľ.
(L. Matiašovce 1991-95, MŠ)
Omša sa už začína,
obeť chleba a vína,
ktorá bola Spasiteľom ustanovená.
Schádzajú sa dobrí známi,
keď týždeň koniec naberá.
Končia chvíle plné drám, i
driny pre pol haliera.
Múdry človek odpočíva,
ale duša nelení;
na chvíľu sa zastaví a
hľadá silu v Prameni.
Tak sa zídu Božie deti,
keď sa začne nedeľa,
tam, kde večné svetlo svieti
- u Dobrého pastiera.
Zvon volá aj teba:
"Pridaj sa k nám!"
Maranatha! Poď, všetci idú sem.
Pán prichádza z neba.
Prichádza Pán!
Maranatha! Dnes máme Pánov deň.
Ako Cyril, ako Metod,
tak nás cirkev volá dnes
na stretnutie Božích dietok.
Začína sa Boží ples.
Oblečme si preto každý
dušu do svadobných šiat.
Zapáľme si svetlá lámp. Kým
ženích príde, nezaspať!
Na dvere už ženích búcha...
Správny čas a hodina.
V mene Otca, Syna, Ducha
omša sa už začína.
Zvon volá aj teba...
Chváľme Boha spoločne.
Prosme všetci srdečne:
Staň sa, Pane, aby sme Ťa chválili večne.
(L. Matiašovce 1991-95, MŠ)
Keď príde dážď uprostred púšte
a tvár ti zvlažia slzičky husté,
nezostaň stáť.
Aj keď sa z očí slzičky stratia,
neprestaň stále s bolesťou rátať.
Neprestaň žiť, neprestaň spievať, neprestaň hrať.
Keď príde víchor uprostred leta,
nesmieš sa zľaknúť, že si len dieťa.
Nesmieš sa báť.
Aj keď už budeš úplne dospelá,
neprestaň nechcieť to, čo si nechcela.
Neprestaň žiť, neprestaň spievať, neprestaň hrať.
Keď budeš cítiť, že sme už starí,
neprestaň dúfať, že sa to podarí.
Nezostaň stáť.
Aj keď sa ocitneš uprostred zmätkov,
nestaň sa nikdy predajnou štetkou.
Neprestaň žiť, neprestaň spievať, neprestaň hrať.
K detstvu sa vráť.
Celkom bezmocný je zlý duch.
- Nepomohli kopije.
Ruky pribité sa hýbu!
Hoci zomrel, žije!
On je tvoj a ty si jeho láska
- ak sa na to dáš.
Stane sa len to, čo sa má stáť.
Ty sa iba snaž.
Yvetta Kajanová
Coolart Bratislava, 2009
Popri skupine Crédo pôsobila na Slovensku menej známa skupina mladých gymnazistov v Levoči. Vznikla roku 1968 z iniciatívy miestneho kaplána Ľudovíta Šlepeckého a lekára Jána Podhájskeho. Hrali v nej MUDr. Ján Podhájsky, Miroslav Melega (gitara), Pavol Suchý, Jozef Slobodník a Marcel Šiškovič. Ich repertoár pozostával z prekladov nemeckých a talianskych piesní. Bola to prvá formácia budúceho aktívneho hudobníka a aktivistu podzemného hnutia, Marcela Šiškoviča.
Yvetta Kajanová
Coolart Bratislava, 2009
Významným centrom diania na kresťanskej hudobnej scéne bol katolícky seminár v Bratislave, kde študovali budúci kňazi. Kvôli svojim aktivitám mali problémy s predstavenými, kontrolovanými komunistickým establishmentom. Nikto v čase prebiehajúcej konsolidácie netušil, kto je medzi poslucháčmi nasadeným špiclom ŠtB a kto normálnym študentom. Popri speváckom zbore prvou gospelovou skupinou na pôde seminára bola Loving teenagers, ktorú založil Vlado Koronthály. Jej členmi boli Vlado Koronthály, Anton Fabian (Tony), Marian Zajíček (Maroš) a Marcel Šiškovič, študenti bohoslovia v Bratislave. Hrali najmä v Dóme sv. Martina v Bratislave, v aule školy a v kaplnke seminára... Tvorili aj vlastné piesne, neskôr zmenili názov na Štyria v čiernom. Mali požičanú aparatúru od Zväzu vysokoškolákov Slovenska (ZVS) a po zákaze činnosti Zväzu v období normalizácie, ju museli vrátiť a ukončiť aktivity v Bratislave.
Yvetta Kajanová
Coolart Bratislava, 2009
Po zákaze činnosti Loving teenagers, ktorá zasiahla aj do ich štúdia, prišla ponuka z Prahy (páter Nožina), aby pôvodné skladby nahrali v pražskom divadle ABC. Zmenili bratislavské pôsobisko za Prahu (1971-1972), ktorá sa na krátke obdobie stala ich útočiskom, účinkovali v pražských kostoloch sv. Kříže a sv. Jána na Hradčanoch (páter J. Mixa). V Prahe vystupovali pod názvom Tatran v obsadení Marian Zajíček (klávesové nástroje), Marcel Šiškovič (gitara), Martina Kaplanová (flauta), Anton Fabian (basgitara), Vlado Koronthály (bicie nástroje).
Absolvovali aj niekoľko koncertov pri Prahe v mestečkách a dedinkách Sušice, Soběsuky, Roztoky u Prahy a v litoměřickom seminári. Hudobníci, povzbudení pražskou pomocou, pokračovali v aktivitách ďalej. Od Veľkej noci 1972 pôsobil Tatran v novom obsadení: Vlado Koronthály (basgitara), Marian Hošek (gitara, pôvodne obaja zo skupiny Kostolné myši v Bratislave), Martina Kaplanová (flauta), Marcel Šiškovič (gitara). V tomto období znova nahrali viaceré piesne z tvorby Marcela Šiškoviča. Kvôli takýmto aktivitám boli stredobodom pozornosti cirkevných predstaviteľov a ich štúdium bolo pod dohľadom. Keď sa po vysviacke rozišli, šírili nové piesne a žáner kresťanskej hudby medzi deťmi a mládežou ďalej, pretože tento spôsob šírenia evanjelia ich zaujal.
Ondrej Štyrák
Cirkev mi pripadala zastaraná, skostnatená, nemoderná a odchádzajúca na smetisko dejín, no a tak trochu sa s ňou v tom viezol aj Boh, ktorého prezentovala.
A zrazu mi do toho vtrhol mladý kaplán Marcel Šiškovič, ktorý do mojej rodnej obce prifrčal... s gitarou, kopou muziky a imidžom hippies, teda vlasmi ešte dlhšími než som mal ja. A keďže toho, v čom mal navrch, bolo viac, nebolo ma treba dlho presviedčať, že to s tou Cirkvou vari nebude až také beznádejné. Často sme uňho na kaplánke viedli zaujímavé debaty o muzike i autách, o viere a o Bohu, ba i o politike...
Začali sme riešiť možnosť realizácie rockovej muziky na posvätnej pôde bohoslužieb u nás v Zázrivej. Najbližšia a najvhodnejšia príležitosť... sa ponúkala na najbližšie Vianoce (r. 1977). Marcel mal k Vianociam dve alternatívy: Jazz-rockovú vianočnú omšu od poľskej kapely „Czerwony i czarny" a slovenskú rytmickú vianočnú omšu od Jozefa Halma „Radostná zvesť" natočenú v Mníchove.
...„lós" padol bezkonkurenčne na mäkšiu variantu, ktorou bola Halmova omša. Marcel už mal v tom čase rozbehnutý malý kostolný dievčenský spevokolček, ku ktorému sme pribrali pár chlapcov z ulice blízkej chrámu, ja som v tom čase pôsobil ako gitarista ešte v kapele JOES, z ktorej sme do toho šli s bratom Jožom a klávesákom Stanom Kôpkom (v civile chrámovým organistom popri zamestnaní), akýmsi spôsobom sa k nám pridružil bubeník Tono Barienčik a bolo z nás klasické „beatové kombo". Aby sme neboli takí komorní ako mníchovský orchester, snažili sme sa tomu dať šťavu našej „rockovej" zostavy. Keď si k tomu pripočítame amatérsky zbúchanú požičanú aparatúru, na ktorej sme nikdy predtým nehrali, výsledný efekt na polnočnej omši bol miernym šokom aj pre nás, tobôž pre úbohé obete rockového experimentu v lodi chrámu.
... zmienenú aparatúru potreboval vlastník už na dopoludňajšej omši na prvý sviatok vianočný, takže ju bolo treba na štedrý večer doviezť zo Stankovian (vzdialených vari 30 km) a hneď v noci po odohratí polnočnej omše odviezť späť (aparatúra na ktorej sme hrali v JOES patrila socialistickej osvete a netrúfli sme si ju „zneužiť" na takú diverznú činnosť, za akú komunisti pokladali muzicírovanie na bohoslužbách - to mohlo spečatiť osud kapely a vážne poznačiť náš).
Po ceste tam sme sa na Marcelovej športovej Zastave skoro prevrátili v jednej na našu rýchlosť príliš ostrej zákrute pred Kraľovanami a po ceste späť veľa nechýbalo, aby priekopníkov slovenského chrámového rocku nespláchol slovenský Váh až kamsi do európskeho Dunaja. Aby sme s našou dodávkou neodplávali dolu Váhom, radšej sme z nej všetci vystúpili a pokúšali sa ju na tom dokonalom klzisku proti zákonom prírody tlačiť hore svahom cesty šikmo naklonenej do Váhu, ktorý sa mi nikdy nezdal väčšou veľriekou ako v tú noc. Nohy sa nám na ľade kĺzali a padali sme do mlák a nesmierne dôležité bolo nepustiť sa zachraňovanej dodávky, lebo by to pre zmenu mohlo znamenať pád padlého záchrancu do oného v tú noc tak giganticky hrozného Váhu. Celú drámu, ktorá našťastie skončila úspešným prechodom mostu cez rozbúrenú rieku, ešte korunoval defekt na našej zachránenej dodávke a jeho oprava medzi dvoma zákrutami zľadovatenej cesty v daždi a hlbokej noci. Našťastie o tretej v noci na Vianoce premávka až taká hustá nebýva a tak nás nezvalcoval žiadny náhodný okoloidúci nočný kamión.
Yvetta Kajanová
Coolart Bratislava, 2009
Mnohých leadrov - kňazov, ktorí podnikali rôzne aktivity v hudbe, jednoducho preložili do malých farností v dedinách. Tento prechod tvorcov gospel music do malého lokálneho pôsobiska mal svoj význam pre vnútornú dynamiku vývoja v undergrounde a v uvedomení si establishmentu, akú silu môže mať podzemné mládežnícke hnutie. K dôležitým míľnikom patril rok 1980, kedy vznikla a bola po prvýkrát uvedená slovenská verzia muzikálu Jesus Christ Superstar na text kňaza Marcela Šiškoviča. Premiéra sa konala na Veľkonočný pondelok v roku 1980 vo farskom kostole v Tvrdošíne...
V rokoch 1979 – 1980 Marcel Šiškovič napísal slovenský text k rockovej opere Jesus Christ Superstar (Andrew Loyd Weber/Tim Rice). Po premiére v Tvrdošíne (1980) jej časť nahrala skupina Gaudium a ďalšiu časť o rok neskôr (1982) v súkromnej garáži v Ružomberku. Skupinu Gaudium tvorili Ondrej Štyrák (gitara, spev), Vlado Lajčiak (gitara, spev), Jozef Haluška (husle), Marcel Šiškovič (klávesy a spev), Anna Halušková (klávesy), Jožo Štyrák (basgitara, spev), Alojz Šiškovič (basgitara), Veronika Mahútová (spev) a dievčenská spevácka skupina z Tvrdošína a Ružomberka. „Ježiš Kristus super hviezda“ bola prvou slovenskou undergroundovou verziou rockovej opery, ktorá súčasne prezentuje progresívnu orientáciu slovenskej gospelovej scény ako aj kontakt so zahraničím, pretože slovenská premiéra prebehla len šesť rokov po realizácii filmovej verzie.
Ladislav Heryán: Úvod
SKM Zlín, 2010
V knize je představeno třináct osobností utvářených na zcela jiné planetě: Johnym Cashem, Bobem Dylanem nebo Pink Floyd, lidovými písněmi a českým bigbítem, ale také statečnými kněžími, kteří jako průkopnici nového stylu hraní pŕi bohoslužbách museli mnohdy čelit různým tlakum zevnitř a jako přirození vůdcové mládeže vzdorovat tlakum komunistické moci zvenčí.
10. 5. 1925 – 31. 3. 1998
se narodil v Sušici v rodině řezníka a uzenáře. Už jako chlapec vstoupil do juvenátu redemtoristů v Libějovicích u Vodňan. Po noviciátě v Č. Budějovicích a po maturitě v Praze studoval na teologickém učilišti v Obořišti u Příbrami až do osudné noci 13. 4. 1950, kdy byly likvidovány všechny kláštery.
Během vojenské služby u PTP byl tajně vysvěcen na kněze v Praze biskupem Kajetánem Matouškem. Po návratu z vojny pracoval v letech 1954–1956 jako dělník v Praze. 10. 12. 1956 byl uvězněn a umístěn do dolů ve Zbůchu u Plzně. Po r. 1957 si našel práci v Sušici a živě se zapojil do skautské činnosti V té době se již znal a setkával s mládeží v Praze a úzký okruh chlapců z Prahy často přivádí na Šumavu a seznamuje je s partou sušických chlapců, které zde vede. To vše ještě za tuhého komunistického režimu. Za tuto činnost byl několikrát vyšetřován. Vše zaznamenává ve své knížce: „Boží dobrodruh.“ Na jaře v r. 1968, když dostává státní souhlas nastoupil do duchovní správy v Novém Sedle u Žatce. Tam začal výborně uplatňovat své charisma na práci s dětmi a brzy jich měl kolem sebe celé houfy. Do práce na poničených kostelích v pohraničí zapojil mnoho mladých lidí, které pak duchovně ovlivňoval. V r. 1978 přešel do Liběšic u Žatce a tam po r. 1990 vybudoval na farním dvoře centrum pro děti a mládež a založil církevní školu v Deštnici a do vyučování náboženství zapojil přes 150 dětí z celého okolí. Že to nebylo v době normalizace jednoduché vypráví rovněž ve své knížce. Pro ně žil a pracoval s velikou láskou až do začátku r. 1997, kdy musel pro zdravotní potíže ukončit svou činnost v Liběšicích a přešel na Svatou Horu, kde krátce po návštěvě kamarádů ze Sušice v březnu 1998 zemřel.
Jeho život charakterizuje i motto jeho knížky: „ Poněvadž jsem poznal trýzeň žízně, vyhloubil jsem studánku, aby se i jiní mohli napít.“
8. 8. 1925
Alena Ouředníková
Jsem šťastný jako kněz, ale žádné zásluhy si nepřičítám. To je všechno dílo Boží. Bůh umí psát rovně i na šišatých linkách, Jemu se nemůže nic vymknout z rukou. Já se jenom řídím myšlenkou: Zadarmo jsme dostali, zadarmo dávejme.
Ing. Josef Mixa je český římskokatolický kněz, nositel titulu monsignore.
V období kolem roku 1968 působil jako sekretář biskupa (později kardinála) Františka Tomáška. Začátkem 70. let kolem sebe v kostele sv. Jana Nepomuckého na pražských Hradčanech shromažďoval velké živé společenství s účastí mnoha aktivistů tzv. podzemní církve a disentu.
Protože kázání P. Josefa Mixy navštěvovalo v Praze nebývale velké množství mladých lidí, jezdili na společné výlety, on sám vystupoval proti organizaci Pacem in terris a z několika dalších důvodů se stal solí v očích tehdejší StB, která se rozhodla ho zničit. A při hledání prostředků se neštítila ničeho, ať už to bylo vymyšlené obvinění z vyzrazení státního tajemství či snaha zkompromitovat kněze za pomoci ženy - agentky, která s ním měla mít údajný poměr. S postupující normalizací se situace zhoršovala a od října 1973 byl P. Josef Mixa **uklizen“ do pečlivě střežených Stanovic.
13. 12- 1912 - 22. 3. 1992
Benno Beneš: REPORTÁŽ, in: salesiánský magazín 4/09, 13.8.2009 SDB
Na jaře 1969 nastoupil se státním souhlasem ke Sv. Kříži legendární salesián P. Josef Kubín. Velkoryse přijal naši stále víc se rozvětvující studentskou partu. Jádro společenství vytvořilo scholu spolu s varhaníkem Pavlem Messanim. A tím bylo oficiálně kryto vše, co se mohlo kolem Sv. Kříže dít. Velice navštěvovanými se staly pravidelné čtvrteční bohoslužby slova s účastí mnohých studentů jako recitátorů. Témata zpestřily hudební vstupy ať už v podání mladých interpretů s klasickou hudbou nebo v podání rytmické skupiny Giovani neboli také po rodičích zvaní Nožinovci. Do klenby nad oltářem se souběžně promítaly diapozitivy s obrázky, které se vztahovaly k přednesenému textu.
V takové večerní čtvrtky nebylo v kostele takřka k hnutí. Po bohoslužbě se lidé doslova valili ven, až se konečně mohl kostel zavřít....
V této fázi vývoje přicházeli ke Sv. Kříži stále další noví mladí lidé. To už by se mohlo mluvit o stovkách lidí...
Rokem 1972 končí setkávání u Sv. Kříže. Otec Kubín byl – kvůli dění při kostelu Sv. Kříže – přeložen z centra Prahy ke Sv. Rochu u Olšanských hřbitovů. Jen několik málo měsíců působil ještě u Sv. Rocha, kde mu pak byl odňat státní souhlas navždy. Otec Kubín nezatrpkl.
Odešel pracovat do Metrostavu na Rohanském ostrově, kde ještě stále pracovalo několik salesiánů a též jiných kněží a řeholníků.
...
P. Josef Kubín jako rektor kostela odvážně kryl, co režim nedovoloval. Jelikož byl grand, gentlemansky bděl nad vším, co se zde dělo...
Byl mužem statečným, který držel Sv. Kříž až do doby, kdy už to začalo být neudržitelné; nikoli však pro otce Kubína a pro salesiány, ale pro státní orgány.
Rodák z Hořic v Podkrkonoší. Mal 10 súrodencov, 3 sestry boli v reholi. Vyštudoval obchodnú akadémiu a bol bankovým úradníkom. Ako 23-ročný prichádza do Fryštáku. Je sekretárom P.Trochtu. Je svedkom jeho zatknutia nemeckým Gestapom. Po internácii v Oseku odchádza na priehradu Křímov. Ako ubytovateľ zhromaždil viacerých mladých spolubratov, ktorí mohli spolu bývať. Po práci študovali. Za saleziánsku činnosť bol odsúdený do väzenia. Po prepustení pomohol mnohým k tajnej vysviacke u biskupa Trochtu. Po r.1989 nastupuje ako rektor do kostola Sv. Kříže v Prahe. Tam slúži do svojej osemdesiatky. Pochovaný je Prahe.
narodený 20. 5. 1951 v Bratislave
Štúdiá: SVŠ Bratislava (maturita 1969), Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta v Bratislave (1969–71), filozofická fakulta Univerzity Karlovej v Prahe, odbor dejiny hudby – dejepis, absolutórium 1977. V r. 1977–78 a 1979–80 lektor cirkevného spevu na Rímskokatolíckej Cyrilometodejskej bohoslovecké fakulte v Prahe so sídlom v Litoměřiciach. Kratšie pracovné pomery, základná vojenská služba. Ako hudobný režisér firmy Supraphon (realizoval vyše sto dlhohrajúcich platní s vážnou hudbou). Zbormajster speváckeho zboru Rosa, riaditeľ chóru (sv. Ignác v Prahe, sv. Václav v Prahe-Vršoviciach. Po r. 1989 politické funkcie (okrem iných. Česká národná rada: poslanec od 6. 6. 1992 do 31. 12. 1992, Poslanecká snemovňa: poslanec od 6. 6. 1992 do 6. 6. 1996, 1. Zástupca starostu MČ Prahy 1, námestník ministra kultúry), concert manager v Psalterium, s.r.o., kancelár Arcibiskupstva pražského, vicekancelár Arcibiskupstva pražského.
organista v Letoviciach na Morave
narodený r. 1898
Alois Benda: Dárečky pro Pannu Marii Křtinskou, in: Pozdrav ze Křtin, roč. 11, december č. 3/2000
Již v 16ti letech převzal po zemřelém otci službu varhaníka. V r. 1921 se oženil. Po roce se jim narodilo děvče, ale maminka při porodu zemřela a tak sám vychovával svoji dceru, která dostala na křtu jméno Marie. Na začátku 2. světové války vážně onemocněla. V roce 1942 byla určena na práci do Říše. Poslali ji domů s tím, že brzy zemře. Dokud mohla, chodila, ale nakonec ulehla nadobro. Denně ji pozoroval, viděl, jak se ztrácí, byl z toho nešťastný, říkal si: Zůstanu sám. Najednou se rozhodl: Pojedu za Pannou Marií do Křtin. Právě tu sobotu měla farnost a okolí pouť do Křtin. Věřil, že Mariino srdce je naplněno láskou a jeho prosbu neodmítne, Vždyť zpíváme: Ještě nikdy neslýcháno, že kdo od ní opuštěn. Pros i tobě bude dáno, budeš jistě potěšen. Říkal si: Když je lidská síla bezmocná, tvá kyne ruka pomocná. Když za poledne byl křtinský chrám prázdný, klekl před trůnem Panny Marie a prosil ji těmito slovy: Ó, Matko Páně, matko rajských krás, Ty víš, co srdce tíží, pojď milostí v mou duši chvíli zas, když bol se kolem šíří, do rukou svých vem srdce bloudící, dej smilování duši prosící. Maria, Maria, Maria. Pozval Pannu Marii do kraje svého domova. Poprosil ji, aby byla světlem lásky v temnu jeho duše. Pozval ji ke své dceři, jejíž život prchá v dál a prosil ji, aby jeho smutek v duši utišila. Dej zdraví tam, kde duše odchází. Věděl, že Panna Maria jeho bolest a prosby zná. S důvěrou, že ho Panna Maria vyslyší, se vrátil domů. Rozhodl se, že tuto svoji prosbu zhudební. Obětoval celou noc a ráno měl před sebou hotovou píseň „Ó, Matko Páně“. Za noc složil jak slova, tak i nápěv. Při ranní mši sv. poprvé zahrál tuto píseň, která vzešla z jeho velkého bolu. Panna Maria pomohla. Dcera se plně uzdravila. Tato píseň vyšla jako letáček v r. 1943 se schválením Brněnské konsistoře. Od té doby poutníci rádi tuto píseň zpívají.
22. 3. 1922 - 5. 5. 2008
Pavel Zíbal sa narodil v Dědine ako najmladší zo šiestich detí. Po štúdiu na gymnáziu (maturoval v r. 1941) sa rozhodol pre kňazské štúdium v Olomouci. Kňazskú vysviacku prijal 5. júla 1946 v Olomouci. Jeho prvým kaplánskym miestom boli Slušovice pri Zlíne. Politický prevrat v r. 1948 znamenal pre neho boj na obranu katolíckej cirkvi. 7. decembra ho začala komunistická polícia stíhať pre poburovanie v kázni. Trojmesačnú vyšetrovaciu väzbu prežil v uherskohradišťskom väzení. Potom ho biskup poslal za kaplána do Opavy - Kateřiniek. Darila sa mu najmä práca s mládežou. Zorganizoval zájazd mládeže na Velehrad so zastávkou vo Vnorovoch. Tam ho v rodnom dome zatkli. Nasledovala dvojročná internácia v tábore nútených prác v Želivi, prevoz do tábora v Hájku u Kladna. Tam pracoval na štátnych majetkoch s inými kňazmi (Želivou ich prešlo 428). Ešte raz sa podarilo poslať P. Pavla na faru, na Hradisko u Prostějova. Znova sa pustil do práce a komunistický režim mu zobral štátny súhlas k výkonu kňazského povolania. P. Pavel sa vrátil do Vnorov a získal prácu na stavbe železnice, v úseku Veselí nad Moravou - Kúty. Omšu slúžil v rodnom dome a žil pod policajným dozorom. Roky 1968-69 priniesli dočasné uvoľnenie, ale až v r. 1982 ho mohol arcibiskup poslať na faru do Ostravy - Mariánskych hôr, kde napísal knihu „Šéfe, znáte Želiv?“. Ostatným kňazským pôsobiskom bola fara v Hluku. Po novembri 1989 sa mu dostalo uznanie a vyznamenanie za statočnú prácu. Kňazský dôchodok prežil v dome dôchodcov v Radkove.